Ráno. Obyčajné ráno. A predsa v ňom bolo čosi významné. Slnko svietilo ako vždy. No jasné je piatok. Hm a každé ráno po rozlepení očí nastáva denná rutina. Ako ja to len neznášam! Tak v tenučkom tričku a v príšerných ružových kraťaskoch, s vlasmi snáď do všetkým svetových strán, očami vietnamského tvaru, pod očami tmavé kruhy ako by som dostala pesťou a s veľkým zívnutím som sa pobrala do kúpelne. Letmý pohľad do zrkadla mi povedal všetko čo som potrebovala vedieť. S vlasmi asi nepohnem, oči...noo veď sa namaľujem-myslím si. Po rannej hygiene prišli rýchle raňajky hodila som na seba oblečenie, ešte špirálu, tašku na plece a šup zas do školy. Ešteže je ten piatok.
Škola prebehla ako zvyčajne, s trápnymi poznámkami trápnych spolužiakov. Oni si proste musia rypnúť, noedpustia si jedinú narážku na účes či oblečenie. pár priblblých detí si zase robilo posmech ale tak sú to deti. však oni z toho vyrastú. Len čo potom. Ak takéto majú byť naše deti, ďalšia generácia, ba ešte horšie, tak to už len bude. Pred vchodom sedel mladí zaľúbení párik. Mohli mať tak trinásť. Čo z nich len vyrastie? Ak my v trinástich prvýkrát začíname fajčiť, piť, prvá frajerka/frajer, prvýkrát ganja, prvý sex, tak tie dalšie deti to skúsia v desiatich? To je nenormálne! Ak to má byť tak, alebo ak moje deti majú byť ako ja, radšej deti nechcem.
Podvečer vychystaná, namaľovaná, navoňaná, pripravená odísť, keď z kuchyne počujem hlas " kam sa chystáš? " "ooch " myslím si, "to me nedá pokoj ani v piatok? " von" odpovedal som pomaly. Mama sa vždy starie. Akoby nevedela že každý piatok chodievam preč. "nikam nejdeš! sľúbila si predsa že budeš doma ! " " mami povedala som do šiestej, ak si všimneš je párm minút po šiestej čo znamená že odchádzam" " ak odídeš už sa nevracaj!" odpovie mi zlostne. "dobre, dohodli sme sa" poviem s úsmevom ale úsmev si nechávam pre seba, veď by ma nepustila keby to videla.otvorila som dvere a pomaličky vykĺzla na chodbu. Viem že zachvíľu mi mama zavolá, čo znamená že idem po schodoch. Už som bola asi dve poschodia nižšie keď sa otvorili dvere a do tmy sa ozval hlas " ale príď do desiatej" no to určite poviem, ale len pre seba. Vždy prídem neskôr. mohla by si na to už zvyknúť. tieto nekonečné boje s mamou už ma unavujú, ale keď sa podvolím, budem iba občajnou bábkou v ich rukách, a to sa mi nepáči. Musím vydržať do konca.
Piatok, ako každý iný
24.04.2011 20:44:23
Komentáre
krásny